K hradu sa viaže zaujímavá povesť, ktorú sme spracovali vo forme komiksu :-) Za pomoc ďakujeme našej skvelej pani učiteľke výtvarníčke Majke Režnickej :-)

Povesť sme využili aj pri celoškolskom projekte Hrady prešovského kraja :-) a kráľovi s kráľovnou sa naše výtvarné spracovanie veľmi páčilo :-)

  POVESŤ O HRADE KAPUŠANY

V radovánkach, blahobyte, oplývajúc všetkým dobrým, čo si len oči a ústa zažiadali, žili na svojom Kapušianskom hrade dvaja jeho majitelia: bratia Ján a Gregor Kapyovci. Bolo to za panovania dobrého a spravodlivého kráľa Mateja, ktorý nikomu nikdy bez príčiny neublížil a každého za dobré skutky štedro obdaril. Keď sa nahneval na spomenutých dvoch bratov, mal pre to iste závažnú príčinu, a keď uvážime, že vo svojom hneve vykomandoval zničiť hrad Kapyovcov, musela to byť naozaj veľká príčina. Poslal ta najudatnejšieho vojvodu Imricha Zápoľu s takým rozkazom: „Nech kameň na kameni nezostane!“ Imrich Zápoľa sa hneď vybral pod hrad na čele bojovného vojska. Podporovali ho všetci okolití magnáti.

Dvaja bratia stáli na strážnej veži a so strachom pozorovali veľké zástupy vojska, valiaceho sa pod hrad na čele s udatným Zápoľom.

- Čo si teraz počať? – opýtal sa bezradne Ján.

- Neviem, neviem, bratku, - odpovedal zúfalý Gregor. Obidvaja sa zasa zadívali do diaľky, z ktorej sa stále vynárali nové a nové pluky vojska.

- Je to hrozné, hrozné! – vzdychali obidvaja, poberajúc sa do svojich komnát.

- Premôžu náš, zničia nás a z nášho sídla nezostane veru kameň na kameni.

- Ale ja mám nápad! – riekol Gregor trochu veselšie. – Proti veľkej presile sme skutočne prislabí, ale pošlime kráľovi niečo z našich pokladov, má aj tak, ako som počul, veľmi málo groša. Možno, že ho tak zmierime.

- Myšlienka by nebola zlá,- zakýval brat hlavou a hneď išli za Jánovou manželkou, aby ušila pre drahokamy veľký mech.

Žena sa dala do práce. Ale mech sa bratom pozdával priveľký, po kúsku z neho odstrihovali, až ostalo z neho máločo, viac ako vrecúško na funt múky. A vec súrila!

- Veď je to neslýchané, takýto malý mešec dať koňovi na chrbát, bola by to hanba! – mudrovala žena.

 - Pomôžeme aj tejto hanbe,- povedal Gregor. – Dolu v dedine istý sedliak má veľmi maličkého koňa, sotva väčšieho ako obyčajná koza. Myslím si, že ľahšie zaplatiť malého koňa ako darovať veľké vrece peňazí.

O nie celú hodinu koník už erdžal na hradnom dvore. Bol to skutočne zázrak prírody. Malý, ale šikovný, veru sotva väčší ako dvojročná koza.

- Znamenité, znamenité! – vykrikovali obaja bratia. Naplnili malé vrecko zlatom a drahokamami, zaviazali ho a pripevnili na chrbát koníka. Svedčalo mu to.

 - No a teraz sa vy starajte, aby ste obmäkčili kráľovo srdce! – prikazovali, keď vystrojili svojich dvoch najvernejších sluhov na cestu na kráľovský dvor.

Keď sluhovia ta došli, po dlhých behačkách sa im podarilo prísť ku kráľovi, ktorý bol akosi veľmi roztrpčený, lebo mu milovaný synáčik práve ležal na smrteľnej posteli.

- No a čo chcú odo mňa tí dvaja rebelanti? – nevrlo sa spýtal sluhov. Sluhovia vysypali na stôl drahokamy a jeden z nich začal: - Gregor a Ján Kapyovci si vás dovoľujú čo najúctivejšie poprosiť, aby ste ich ráčili ušetriť od skazy a záhuby. Už doteraz zachmúrená kráľova tvár sa ešte viac zachmúrila, kráľ opovržlivo pozrel na drahocennosti a zlostne vykríkol: - Povedzte svojim pánom, že nepotrebujem od poddaných ani zlato, ani poklady, ale poslušnosť. A už sa mi practe aj s vašimi haraburdami!

- To sme dobačovali! – povedali si sluhovia, keď vyleteli z kráľovskej komnaty a s ovesenými hlavami kráčali cez dvor na hradskú cestu. Prechádzali práve popri veľkej hŕbe dvoranov, ktorí o niečom rozprávali.

 - Veru už sotva do rána dožije,- začuli sluhovia, - už sa ani len neusmieva, no a keď sa dieťa neusmieva, to toľko znamená, že už nad ním visí tieň smrti.

- O čom sa to tak dohovárate? – opýtal sa jeden zo sluhov a priblížil sa k rozprávajúcim. Dozvedeli sa, že ide o kráľovho syna, ktorý, vraj, o krátky čas vypustí dušu. Sluhovia pozreli na seba, akoby ovládaní tou istou myšlienkou a ich zraky padli na koníka.

- Mohli by sme to skúsiť! – povedali si a hneď sa obrátili, aby obdarovali kráľovho syna koníkom. Keď prišli ku dverám, za ktorými malo plné ruky práce asi desať najchýrnejších lekárov, jeden zo sluhov zakopal na dvere, vošiel a povedal, že nesú kráľovmu synovi dar.

- No a čo mu to chcete dať? – opýtal sa hlavný lekár, keď vypočul sluhu. - Kráľovský synček bude mať ohromnú radosť, - tvrdil sluha.

- Veru, veru, radosti by mu bolo treba, lebo najlepším lekárom je vždy len radosť, ale tej je málo, - zamudroval lekár a po dlhom prehováraní dovolili, aby koníka priviedli.

Keď choré dieťa uvidelo to malé zvieratko, z jeho očí zmizol chorobný lesk a zdalo sa, že sa skutočne zaradovalo. Jeho bledé líčka sa začali podfarbovať červeným rumencom, dieťa sa po chvíli posadilo na postieľku a ku koníkovi vystrelo svoje biele chudé rúčky: - Na, hotta, tihó! – začalo tlieskať rukami. – Posaďte ma naň, posaďte...! Hej! Bolo to radosti, bolo to jasotu! Kráľovský synček vyzdravel!

Kráľ rozradostený priletel do izbietky a vidiac svojho synka ako sedí na malom koníčku, div mu srdce od radosti nepuklo. Zovrel milované dieťa do náručia, a až keď jeho prvé silné dojmy ustúpili chladnej rozvahe, obrátil sa na lekárov s otázkou:

- Tomuto koníkovi a týmto dvom neznámym dobrým ľuďom môžeme ďakovať, lebo naša lekárska veda bola už bezmocná. Kráľ hneď poznal poslov pánov Kapyovcov. Na chvíľu sa zamračil, ale potom im vrelo stisol ruky.

- Ďakujem vám, veľmi srdečne vám ďakujem! – povedal úprimne. – Koníka si nechám pre svojho syna. Iďte ku svojim pánom a povedzte im, že ich poklady nepotrebujem, ale za uzdravenie svojho syna, za ktoré môžem ďakovať ich koníkovi, odvolávam Zápoľu spod hradu, nech žijú v pokoji a nech sa lepšie správajú. A hneď vyslal posla pod Kapušiansky hrad s rozkazom, aby sa Zápoľa vrátil a hrad nechal na pokoji.

Takto koník zachránil od záhuby Kapušiansky hrad a jeho spupných pánov. Radosť sa ozývala na kráľovskom dvore a veľkými dúškami dobrého vína sa zapíjala radosť aj na Kapušianskom hrade. A za toto všetko možno ďakovať malému koníčkovi, ktorý niesol vrecúško zlata na kráľovský dvor.

- Vidíš ty truľo, keby sme boli poslali veľké vrece – štuchol Gregor Jána do boku – dnes by sme už loj kopali, alebo, aby som to lepšie vyslovil, boli by sme v lone Abrahámovom. Obidvaja sa potuteľne usmievali a zábava potom trvala až do tretieho rána do bieleho dňa. Víno sa vypilo za pol Dunaja a veselým spevom sa len tak otriasali hradné múry. Teraz sa už nebáli, že hrad bude zrovnaný so zemou.

Kráľovský synček sa úplne vyzdravel, rástol, vyrastal, dorastal, ale koník bol až do svojej slávnej smrti stále taký maličký, ako keď naň dvaja bratia Kapyovci nakladali svoje ne- štedré dary pre kráľa Mateja. O jeho ďalšom osude sa nám nezachovala nijaká iná správa, iba toľko, že kráľ Matej si koníka potom ešte viac zamiloval ako sám uzdravený syn.