Ako Tatry dostali svoje meno

Na miestach, kde sa dnes vypínajú naše veľhory, sa vraj kedysi dávno rozprestierala široká rovina. Až do Poľska bolo vidieť. A práve odtiaľ napadli našu vlasť Tatári. Chlapci jazdiaci na čiernych koňoch , divokí, s fúzikmi a iskrivými očami, odetí do zvieracích koží. Kadiaľ sa prehnali, sedem rokov tráva nerástla. Kto sa im postavil na odpor, toho dorúbali, kto sa zachoval, toho odvliekli do zajatia. Obydlia spálili, statok pozabíjali a mäso zjedli ešte surové.

            Tam, na tej rovine medzi našou krajinou a Poľskom sa zrazilo naše vojsko s tatárskym. Naši sa bili udatne, lebo vlasť, to pre nich nebol len kus zeme, na ktorom sa náhodou narodili. Boli to predovšetkým ich ženy a deti, boli to aj dediny , polia a lúky, ktoré ich praotcovia za cenu krvavých mozoľov vytrhli z divočiny, lesy, ktorých drevo ich spájalo od kolísky až po hrob, potoky, pri ktorých odpočívali za letných horúčav...

            Ale darmo! Celý život prežili v statočnej práci – orali, kosili, stínali stromy a stavali chalupy – nevedeli sa tak šabľami oháňať, ako tí diablovi synovia. Aj menej ich bolo. Keď sa skončila prvá bitka, pochopili, že druhá by bola poslednou.

Preto sa zišli najskúsenejší muži, aby sa poradili, čo robiť. No nič nevyhútali, a tak im stalo len jedno – statočne za svoju vlasť zomrieť...

Už sa rozchádzali, keď si jeden spomenul na starca, ktorý od nepamäti žil sám uprostred lesov. Jedni vraveli, že je to mních, čo sa kaja za svoje hriechy, iní ho mali za černokňažníka spriahnutého s peklom.

• Čo keby sme zašli za ním a poradili sa? V biede každá rada dobrá. Vydali sa teda

za starcom.

•  Viem, aká skaza sa na vás valí, - pokýval hlavou starec. – Ale ja si myslím, že to

všetko len preto, aby ste osvedčili, ako vám záleží na našej krajine. Aby ste dokázali, že je vám viac hodna než vaše životy.

• Veru, mnohých už skántrili tí diablovi synovia! – povzdychli si muži.
• Len sa vy nebojte! – pokračoval starec. – Nemôžete prehrať! Veď bojujete za

správnu vec!

Starec zmĺkol a viac neprehovoril.

Neveľmi zmúdreli muži z tých slov. Vrátili sa do tábora a rozhodli, že na úsvite zaútočia na nepriateľa.

Tej noci nebolo v tábore muža, čo by oka zažmúril. Každý vedel, aká bude nastávajúca bitka, že ani jeden z nich sa domov nevráti. Ale zvyky kázali radšej so cťou zahynúť, ako žiť bez nej. Sedeli teda v tábore, spomínali na svoje rodiny, domy, polia a v duchu sa s nimi lúčili...

A tu presne o polnoci strhla sa priamo nad tatárskym táborom divoká búrka! Oblohu bez prestania križovali blesk, zo všetkých strán duneli hromy a spod zeme vychádzalo akési tajomné hučanie. Až keď preťala oblohu kométa, búrka ustúpila. Ako prišla, tak odišla. Nikto nevedel odkiaľ a kam.

Keď sa mesiac stratil z oblohy a hviezdy začali blednúť, muži sa zdvihli od ohňov, pobrali sekery, kosy, cepy a vidly a potichučky sa prikradli k tatárskemu táboru. Každý na svojom mieste čakal na znamenie veliteľa. Keď prišlo, muži vyrazili do boja. Mysleli, že keď nepriateľa prepadnú v spánku, budú mať väčšiu nádej na víťazstvo. Aj sa im spočiatku tak zdalo, lebo sa im nikto nestaval na odpor.

Až keď sa načisto rozvidnelo, zbadali, že sa celý tábor premenil na ozrutánske skaliská! Tam stál skamenený stan, tam tatár na koni, inde voz alebo celý húf divochov...Namiesto nepriateľov sa pred nimi vypínali mohutné skalné hory. Odvtedy sa Tatry hrdo týčia na našej severnej hranici. Spočiatku ich nazvali podľa nepriateľa, z ktorého vznikli-Tatári. Až neskôr sa ich meno skrátilo do dnešnej podoby.

Bývajú dni, keď si hory spomenú na svoj pôvod a ozve sa v nich divoká tatárska krv. Vtedy sú čierne, nevľúdne a divé. Niekedy aj zákerné. Ale ľudia žijúci pod nimi si už na ne privykli. Spoznali ich, spriatelili sa s nimi a hory im vydali svoje tajomstvá.

Povesť hovorí, že Tatry dostali svoje meno podľa Tatárov, ktorí v nich skameneli. Ako to však s Tatármi na našom území bolo naozaj?

Historici potvrdzujú skutočnosť, že  Tatári v 13. Storočí na Slovensko skutočne prenikli, do Tatier sa však nikdy nedostali. Vyplienili a obsadili len južnú časť Slovenska. Keď stále hrozilo, že preniknú ďalej, obyvatelia severného Slovenska začali hľadať úkryty v horách. Napríklad obyvatelia z okolia Spišskej Novej Vsi sa ukrývali na Kláštorisku v Slovenskom raji, obyvatelia podtatranského kraja v hustých lesoch na úpätí Tatier.

Pod Tatry však Tatári nikdy neprišli.

Odkiaľ teda názov Tatry pochádza?

Boli tak nazývané dávno predtým, ako saa Tatári v histórii našej krajiny vôbec objavili. V listine z roku 1086 sú nazývané Trytri, v iných zápisoch sa spomínajú ako pohorie Tyrtur alebo Turtur. Názov Tatry sa prvý raz objavil v darovacej listine krakovského kniežaťa Boleslava z roku 1255.

Jedno je však isté:

Názov našich veľhôr má korene v staroslovienskom slove trtri. Naši predkovia ním označovali bralo alebo strmú skalu...